Nedávno som čítal jeden z príspevkov Arnolda Schwarzeneggera. Niečo v ňom mi zostalo visieť v hlave dlhšie, ako som čakal. Písal o tom, ako sa ľudia neustále sťažujú – na politikov, na šéfa, na to, že sa im nedarí chudnúť, že ich partner nie je ideálny. Ale málokto sa na chvíľu zastaví a položí si jednoduchú otázku:
„A čo s tým viem spraviť?“

Nešlo o žiadnu hlbokú filozofiu, ale práve tá jednoduchosť na mňa zapôsobila. Možno preto, že podobné veci vidím vo fitku každý deň – a často aj na sebe.

Spomenul som si na jednu situáciu z minulého mesiaca. Do fitka prišiel klient, nazvime ho Michal. Na pohľad unavený, podráždený, skoro až nahnevaný. Tréning ešte ani nezačal a už sme boli v debate o tom, ako ho všetko štve – má veľa práce, nemá čas, všetko ho bolí, doma dusno, v zrkadle sa necíti dobre… Skrátka deň na figu.

Nenútil som ho robiť nič extrémne. Dali sme si len jednoduchý pohyb, pomaly, v tempe, bez tlaku. Po pár sériách sa začal trochu uvoľňovať. Ku koncu už nehovoril o tom, čo všetko nejde, ale čo by mohol skúsiť inak.

Cestou von sa otočil a povedal:
„Vieš čo? Pomohlo mi to. Nemusel som nad tým toľko rozmýšľať. Stačilo len niečo spraviť.“

To je na tom zaujímavé. Väčšina z nás nehľadá riešenie, kým je v hlave. To riešenie často príde, keď sa hýbeme, keď zmeníme prostredie, keď sa necháme trochu „rozbiť“ tréningom. Vtedy sa myšlienky vyčistia.

Nie je to o tom, že by sa život zázračne zmenil po jednom tréningu. Ale niekedy práve tá jednoduchá činnosť – hoci len 30 minút pohybu – pomôže prelomiť ten kolotoč sťažností, výhovoriek a pasivity.

Fitko nie je terapia. Ale často je to jedno z mála miest, kde máš veci úplne vo svojich rukách. Činku ti nikto nezdvihne. Série za teba nikto neurobí. A zrazu vidíš – keď niečo spravíš, niečo sa pohne. Možno len o milimeter, ale pohne sa.

Takže, ak máš pocit, že sa veci nehýbu správnym smerom – či už v tele alebo v hlave – možno netreba hneď radikálne rozhodnutia. Možno stačí prísť, urobiť niečo konkrétne, nehodnotiť to príliš, nevŕtať sa v tom. Len sa hýbať.
A až potom sa opýtať:
„Cítim sa lepšie ako predtým?“

Väčšinou áno. A to už nie je málo.

Mne robí problém opakujúca frustrácia a sťažovanie sa na politiku. Často mám pri sledovaní príspevkov Zomri tendenciu k frfľaniu, čo sa to u nás deje. Keďže s tým ale nič nerobím, dávam priestor sarkazmu a najmä cynizmu. A ten je toxický. Aj týmto príspevkom si pripomínam, že pokiaľ so situáciou neviem nič spraviť, mal by som ju pustiť z hlavy. Minimálne pre osobný pokoj a pohodu. Snažme sa nájsť spôsob ako zvrátiť frfľanie na konanie a ak to nejde, radšej to pusťme z hlavy. 

Vidíme sa vo Fitrocku.

—
Paťo