Trefným pomenovaním zhodnotiť širokú tému je umenie. Názov témy je citát môjho spoluhráča z hokeja, ktorému sa takéto trefné pomenovania daria často. Sedeli sme u nás na záhrade partia spoluhráčov a reč padla na niektorú zo svetonázorových tém. Už si ani nepamätám, ktorú. Akokoľvek tvoríme skvelý kolektív, tak odlišné povolania, miesto, kde sme vyrastali a prostredie, v ktorom žijeme každému z nás profiluje svoj názor na svet inak.
Všetci žijeme v bublinách. Nie je to výnimka, je to norma. Len si to málokedy uvedomujeme.
Otvoríme Instagram a nevidíme realitu, ale algoritmus, ktorý nám servíruje presne to, čo už poznáme. Ak niekoho baví cestovanie, celý feed je zaplavený letenkami, fotkami z Bali a citátmi o slobode. Kto žije fitnessom, vidí tréningy, proteíny a „pred a po“ premeny. A kto hľadá drámu, dostane jej toľko, že začne veriť, že svet je jeden nekončiaci konflikt.
Pravdu majú všetci – ale len vo svojej bubline.
Ľudia tvoria našu normu
Podobne je to v bežnom živote. Našu bublinu netvoria len sociálne siete, ale aj ľudia, s ktorými sa stretávame.
Ak je v partii bežné nadávať na všetko a všetkých, čoskoro sa nám to zdá prirodzené. Ak sa pohybujeme medzi ľuďmi, ktorí sú fit, začneme veriť, že to je správna cesta.
To, čo nazývame „normálne“, nie je univerzálna pravda. Je to len odraz našej bubliny.
Politika a svetonázor
Ani v politike to nie je iné. Sledujeme jeden portál, jedného komentátora, počúvame jedného lídra – a zrazu máme pocit, že „takto to vidia všetci“. Lenže keď sa ocitneme v rozhovore s niekým, kto žije v inej bubline, zistíme, že jeho svet vyzerá úplne inak. Častokrát podľa politického názoru vieme predpokladať, aké médiá sleduje.
Rovnako je to so svetonázorom. Pravdu majú všetci – ale len vo svojej bubline.
Všetko je filter
Práca, voľný čas, správy, dokonca aj rodina – všetko sú filtre, ktoré nám určujú, čo považujeme za „realitu“. A pritom realita je širšia, bohatšia a často odlišná od toho, čo vidíme z vnútra svojej bubliny.
Včera som na Netflixe videl starší film Dead poet society s Robinom Williamsom. Žiakov v triede vyzval, aby sa postavili na stôl, aby videli svet z inej perspektívy.
Niekedy môže byť veľmi užitočné zmeniť prostredie, byť na chvíľu súčasťou iného kolektívu, odstaviť sociálne siete a sledovanie správ, vidieť svet. Potom sa môže stať niečo zaujímavé. Buď to sa utvrdíme, že naša bublina je tá správna alebo prejdeme do novej….
Na záver
Pointa nie je v tom, že bubliny sú zlé. Skôr v tom, že máme možnosť vybrať si, v akej bubline chceme žiť.
A tak je možno dobré sa občas spýtať:
V akej bubline práve sme – a je to tá, v ktorej chceme zostať?
A čo sa týka tej bubliny na záhrade, tak aj po postavení sa na stôl ju hodnotím kladne a plánujem v nej ostať. Raz darmo, koniec dobrý, všetko dobré.
