Nedávno sme cestovali po sviatkoch z chalupy z Horehronia domov a sľúbil som si, že nebudem len počúvať pesničky z rádia ale aj nejaký zmysluplný podcast. Vražedné psyché a epizóda o Horehronskom rozparovačovi nepresvedčila o zmysluplnosti. Už ani neviem, čo to bol za podcast a zrazu prišla myšlienka, ktorá ma úplne zastavila.
„Nič netrvá večne.“
Je to veta, ktorú človek počul už veľakrát. Ale keď príde v správnej chvíli, dokáže zarezonovať úplne inak. Možno práve preto, lebo sa toľko veľa ľudí v mojom okolí rozvádza, či rozchádza…
A práve táto myšlienka tvorí jeden z najdôležitejších základov budhizmu – učenie o pominuteľnosti (anicca).
O tom, že všetko, čo máme, čo cítime, čo prežívame, sa neustále mení. Že nič nie je fixné, statické ani garantované.
Nie je to pesimistická predstava. Práve naopak.
Je to pozvánka k tomu, aby sme začali vidieť hodnotu v tom, čo je teraz.
Krásne veci sú dočasné – a preto sú krásne
Tak sa aspoň vraví a niečo na tom bude. Keď si spomenieme na momenty, ktoré nás formovali, väčšinou netrvali dlho.
Jeden rozhovor.
Jeden večer pri stole.
Jedna chvíľa.
Aj z dovolenky si zapamätáme len zopár momentov, možno jeden pocit. Alebo dva. Že nás ten taxikár v Maroku odrbal a tiež, že sa tam aj tak znova vrátim.
Tá dočasnosť im dáva ostrosť, farbu, silu.
Keby trvali večne, stali by sa samozrejmosťou a stratili svoju váhu.
A ťažké veci? Ani tie netrvajú večne
Keď človek stojí uprostred chaosu, má pocit, že tam zostane navždy.
Že tlak nepoľaví.
Že únava neustúpi.
Možno sa vám zdá, že hovorím o Airbiku alebo bulharských drepoch…. Ani tie netrvajú večne.
Aj to je jeden z princípov budhizmu – nič, ani bolesť, neostáva navždy.
Je to len fáza. Vlna. Pasáž. Nie celý príbeh.
Vďačnosť ako dôkaz
Možno ste si všimli, že sa vás často pýtam na konci tréningov na nejakú vďačnosť. Nechcem znieť ako ezo. Z eza si väčšinu času robím srandu a šarlatánov z internetu zvykneme zosmiešňovať. Toto má však vedecké pozadie.
Vedecky overený fakt, že pestovanie vďačnosti má hmatateľné účinky na naše zdravie, psychiku aj správanie.
Najznámejšia štúdia v tejto oblasti (Emmons & McCullough, 2003) rozdelila účastníkov do troch skupín:
- jedna si zapisovala veci, za ktoré je vďačná,
- druhá negatívne veci,
- tretia neutrálne udalosti.
Výsledok?
Skupina vďačnosti bola šťastnejšia, menej stresovaná, spala lepšie a mala vyššiu motiváciu k fyzickej aktivite.
Biochemicky sa to prejavilo znížením kortizolu a zvýšením dopamínu.
Jednoducho: keď si všímame, čo je dobré, naše telo aj hlava fungujú inak.
A prečo?
Vďačnosť nás učí všímať si prchavosť.
Upozorní nás, že nič tu nemusí byť zajtra – a tak si to viac vážime dnes. Malé drobnosti. Ako napríklad to, že vám tréner dal na konci tréningu len 10kcal na airbiku a nie 40kcal 🙂
Prijatie pominuteľnosti neprináša smútok, ale slobodu
Vraví sa, že keď prestaneme očakávať, že dobré zostane navždy a že zlé má trvať stále, uvoľní sa v nás priestor. Ako ľahko to znie…
Nehovorí to, že sa nemáme snažiť, plánovať či veriť.
Hovorí to len toľko, že nemáme zabúdať žiť.
A tak je dobré si to občas pripomenúť
Nič netrvá večne.
Ani radosť, ani bolesť.
Ani kapitoly, ktorých sa bojíme, ani tie, do ktorých by sme sa najradšej vrátili.
Aj keď to znamená rozdelenie rodín, partnerov, nový začiatok….
Aj zranenie vo fitku, či choroba, ktorá vás limituje v pohybe. Aj skvelá forma, ktorú práve máte. Aj dobrá aj zlá nálada, sa časom zmení. Tak nejak si to občas treba pripomenúť.
Pat
